1. Jak hod­no­tí­te ne­ce­lý rok vlá­dy Ro­ber­ta Fi­ca a pů­so­be­ní Mar­ti­ny Šim­ko­vi­čo­vé na mi­nis­ter­stvu kul­tu­ry?

Spô­sob vlád­nu­tia Ro­ber­ta Fi­ca už za je­ho pred­chá­d­za­j­úcich vlád bol pl­ný roz­po­rov, roz­deľo­va­nia spo­loč­nos­ti a káuz, kto­ré sa po­da­ri­lo ututlať. Tej­to je­ho súčasnej vlá­de sa však za veľ­mi krát­ky čas po­da­ri­lo zdeštru­o­vať mno­hé vý­sa­dy de­mo­kra­cie. Pro­stred­níc­tvom ovplyv­ňo­va­nia po­lí­cie, súdov, blo­ko­va­nia funkč­nos­ti in­šti­t­úcií, vy­tvá­ra­nia stá­le väč­šej chu­do­by a ne­ná­vis­ti sa spo­loč­nosť na Slo­ven­sku stá­va stá­le agre­sív­nej­šou a pa­ra­no­id­nej­šou. Na Slo­ven­sku sa vy­tvá­ra au­to­kra­tic­ký re­žim, kto­rý mno­hým ľuďom stá­le im­po­nu­je, na­priek zvy­šo­va­nia da­ní, zdra­vot­níc­tva v roz­kla­de a kul­t­úr­nej voj­ne. Mar­ti­na Šim­ko­vi­čo­vá je špič­kou ľa­dov­ca de­val­vá­cie Slo­ven­ska. Sta­la sa ekla­tant­ným prí­kla­dom, ako mô­že ne­od­bor­nosť s ne­ná­vis­ťou zo dňa na deň ni­čiť všet­ko, čo jej le­ží v ces­te. Bo­li sme veľ­mi má­lo pri­pra­ve­ní na to, ako ľah­ko sa moc mô­že zne­u­žiť. Súčas­ní vlád­ny pred­sta­vi­te­lia na­o­zaj na­pĺňajú pra­vú pod­sta­tu slo­va „vlád­nuť“. Stá­vajú sa pa­nov­níkmi, ktorí ab­so­lu­tis­tic­ky roz­ho­dujú o „ži­vo­te a smr­ti“ svo­jich ob­ča­nov, a to z jed­no­du­ché­ho ti­tu­lu – vy­hraj voľ­by a mô­žeš všet­ko. Za ten­to stav či­astočne mô­že­me aj my, ktorí ne­súhla­sí­me s vlád­nou po­li­ti­kou. Prí­liš sme sa uza­tvá­ra­li do svo­jich bublín, presta­li sme ko­mu­ni­ko­vať s ná­zo­ro­vý­mi opo­nent­mi, sta­li sme sa eli­tármi a prie­pasť med­zi na­mi a tý­mi dru­hý­mi sa stá­le vi­ac zväč­šo­va­la. Mož­no tá­to si­tu­á­cia prispe­je k pre­hod­no­te­niu na­šich po­sto­jov a po­darí sa nám spo­jiť pro­ti spo­loč­né­mu zlu.

2. Ovliv­nil Šim­ko­vi­čo­vé způ­sob ří­ze­ní re­sor­tu va­ši prá­ci či ži­vot?

Ovplyv­ňu­je ju ne­pri­a­mym spô­so­bom. Na­sta­lá si­tu­á­cia vy­tvá­ra v člo­ve­ku eš­te väč­ší po­cit ne­is­to­ty – po­vedz­me si však prav­du, ne­is­to­tu ako umel­ky­ne a umel­ci na Slo­ven­sku sme si za­ží­va­li aj pred­tým, te­raz je to ži­aľ eš­te hor­šie. Vy­tvá­rajú vo vás po­cit, že vás mô­žu udu­pať v kto­rej­koľ­vek chví­li, ne­e­xis­tujú ži­a­d­ne pra­vi­dlá, len tie, kto­ré sa pri­jmú bez dis­ku­sií a o pár dní sa zru­šia. Mys­lím si ale, že na­priek všet­kým prí­ko­ri­am ne­zá­vis­lá kul­t­ú­ra pre­ži­je a bu­de bo­jo­vať do po­sled­ných chvíľ, ako za Me­či­a­ra, tak aj te­raz.

3. Re­a­gu­je­te ně­jak na změ­ny či zá­sa­hy mi­nis­try­ně do slo­ven­ské kul­tu­ry?

Sna­ží­me sa spi­so­vať a pod­pi­so­vať pe­tí­cie, pro­tes­to­vať, ko­men­to­vať si­tu­á­ciu, oslo­vo­vať mé­diá, ko­mu­ni­ko­vať s ľuď­mi mi­mo ume­lec­ký svet, tvo­riť ďa­lej, bo­jo­vať s ve­ter­ný­mi mly­n­mi… Do­ke­dy bu­de­me vlá­dať, ne­vi­e­me. Či vi­dím nejakú mož­nú zme­nu v spô­so­be uva­žo­va­nia vlád­nych pred­sta­vi­teľov a pred­sta­vi­te­liek? Mo­ja od­po­veď je – nie. Ne­zme­nia spô­sob svoj­ho vlád­nu­tia. V tom­to som ab­so­l­út­ny pe­si­mis­ta. Sú tak veľ­mi po­mstych­ti­ví, že aká­koľ­vek kon­štruk­tív­na kri­ti­ka spô­so­bu­je len eš­te väč­ší ná­val ni­če­nia. Ale my bu­de­me po­kra­čo­vať ďa­lej, nič iné nám ne­ostá­va. Je však krás­ne cí­tiť, že v tom bo­ji nie sme sa­mi, ale bo­ju­je­me mno­hí a mno­hé. Sa­mozrej­me už ľu­dia ko­la­bo­rujú a je to od­por­né. A je to od­por­né aj v prí­pa­de, ak to ro­bia v zmys­le „väč­šie­ho dob­ra“, ale­bo s odô­vod­ne­ním, že „aspoň tam je niek­to z na­šich“. Ko­la­bo­rá­cia je ha­neb­ná vec a sved­čí len o du­šev­nej po­kr­úte­nos­ti člo­ve­ka.

4. Jak vi­dí­te bu­douc­nost slo­ven­ské­ho di­va­dla a va­še mís­to v něm?

Pô­so­bí­me v do­be, ke­dy vi­e­me ku ko­mu sa ne­pri­dať, ale ne­vi­e­me ku ko­mu sa pri­dať. Ke­dy vi­e­me, čo je ne­správ­ne, ale ne­vi­dí­me to správ­ne. Je­di­ným rie­še­ním, ako to­to všet­ko pre­ko­nať, je sa spo­jiť a bo­jo­vať za sku­toč­nú a nie do­mnelú slo­bo­du, kto­rá sa skrý­va v prav­de a v do­dr­žia­va­ní etic­kých a mo­rál­nych sys­té­mov, na kto­ré mno­hí a mno­hé z jed­nej, ale­bo dru­hej stra­ny čas­to za­b­úda­me. A aj pre­to tre­ba vo­lať po od­lu­ke kul­t­ú­ry od štá­tu, pre­to­že štát ne­má kul­t­ú­ru ri­a­diť, ale má ju pod­po­ro­vať. Pres­ne v dneš­ných dňoch, keď sa uspo­rad­úvajú štraj­ky, čí­tajú vy­hlá­se­nia a or­ga­ni­zujú sa ľu­dia do od­bo­rov, vi­dí­me, ako ľah­ko do­ká­že štát­na moc zni­čiť z jed­né­ho dňa na dru­hý to, čo sí­ce ne­bo­lo do­ko­na­lé a ma­lo svo­je mu­chy, ale uči­lo sa a rást­lo spo­lu s na­mi. A mož­no by sa tým za­brá­ni­lo aj v dis­kri­mi­ná­cii ne­zri­a­ďo­va­né­ho ume­nia a vy­tvo­ri­la by sa rov­nosť prí­le­ži­tos­tí. Mu­sí­me sa po­u­čiť a spo­lu­pra­co­vať. V Di­va­dle Sto­ka sme si vždy naj­vi­ac vá­ži­li slo­bo­du a prav­du, ako­koľ­vek bo­la čas­to kru­tá a na tých­to prin­cí­po­ch bu­de­me pra­co­vať aj na­ďa­lej.

An­ke­tu při­pra­vi­la Len­ka Dom­brov­ská. Fo­to Lu­boš Kotlár.