Michaela Mojžíšová, operní historička a kritička; v současné době působí na Ústavu divadelní a filmové vědy na Slovenské akademii věd v Bratislavě
1. Jak hodnotíte necelý rok vlády Roberta Fica a působení Martiny Šimkovičové na ministerstvu kultury?
Nebol to dobrý rok. No napriek všetkým aktuálnym negatívnym momentom, ktoré (de)formujú súčasnú slovenskú politickú scénu, korene problémov sú omnoho hlbšie a siahajú za horizont uplynulých cca tristo dní. S veľkými obavami a nemenším roztrpčením vnímam stupňujúcu sa polarizáciu spoločnosti. Na jednej strane hrubnutie, na strane druhej vyprázdňovanie slovníka, nárast verbálnej aj fyzickej agresivity, prehlbovanie priepasti medzi regiónmi a neraz i vnútri rodín. Nie je to však len situácia Slovenska – dlhodobé vychyľovanie kyvadla spoločenského vedomia od jedného extrému k druhému je všeobecným problémom modernej spoločnosti. Sociálne siete, kde sa dostane k slovu každý, kto ho chce vysloviť (hlavne čo najrýchlejšie a najhlasnejšie!), túto situáciu len akcelerujú. Takže zhrniem – je to rok, ktorý umocnil moje obavy z toho, čo s nami bude…
2. Ovlivnil Šimkovičové způsob řízení resortu vaši práci či život?
Prácu bezprostredne nie, keďže Slovenská akadémia vied, ktorá je mojím hlavným pôsobiskom, spadá pod rezort školstva. A viackrát som si v ostatnom čase s úľavou uvedomila, že to je – a verme, že aj ostane – demokratická inštitúcia s fungujúcimi pravidlami. No ako človeka pohybujúceho sa v komunite divadelníkov či hudobníkov a reflektujúceho ich prácu sa ma situácia v rezorte kultúry, samozrejme, dotýka. Bolestne si uvedomujem „blbú náladu“ v umeleckej sfére, nárast neistoty, frustráciu z politikov a úradníkov, ktorí z pozície svojich (dočasných!) funkcií hodnotia, rozhodujú, mudrujú o veciach, ktorým pramálo rozumejú.
3. Reagujete nějak na změny či zásahy ministryně do slovenské kultury?
Principiálne nie som typom aktivistky, je mi cudzie čierno-biele vnímanie sveta. Mojou reakciou na to, čo sa okolo mňa deje, je snaha zachovať si vnútornú slobodu, nepodľahnúť autocenzúre, nebáť sa vysloviť názor na súkromnom aj verejnom fóre, podporiť ľudí, s ktorými súhlasím, aj keď to nie je práve „výhodné“.
4. Jak vidíte budoucnost slovenského divadla a vaše místo v něm?
Napriek frustrácii, ktorá je z predchádzajúcich riadkov asi zrejmá, ju nevidím čierno. Slovenské divadlo prežilo aj omnoho ťažšie a tragickejšie veci než tie, ktorým čelí v súčasnosti. Politici prichádzajú a odchádzajú, divadlo ostáva. Z toho vyplýva aj odpoveď na druhú časť otázky – nebojím sa ani o svoju pozíciu v ňom. Tak ako všetky predchádzajúce etapy, aj túto treba dnes kriticky reflektovať a v budúcnosti s čo najväčšou snahou o objektivitu a kontextovosť historicky zhodnotiť. Potrebujeme si len zachovať čisté hlavy, pevné nervy, dobré úmysly a lásku k umeniu.
Milo Juráni, teatrolog, dramaturg a publicista; v současné době působí v HaDivadle v Brně
1. Jak hodnotíte necelý rok vlády Roberta Fica a působení Martiny Šimkovičové na ministerstvu kultury?
Neviem, akú reálnu prácu súčasná vláda na Slovensku vlastne robí. Nezdá sa mi, že by sa niekam posúvali veľké výzvy, ktorým Slovensko čelí. Prechod na zelené energie a tému klimatickej zmeny, a to, ako naplníme znižovanie emisií čerpaním financií z plánu obnovy, prekrývajú spoločenské boje s vyfabulovanými nepriateľmi, s medveďmi, ochranármi, s každým, kto nevolil koalíciu, a dalo by sa pokračovať. Po atentáte na predsedu vlády je to ešte horšie. Ku kultúre sa mi vyjadruje len ťažko. To, čo sa deje, je ozaj boľavé. Prekarizovaná kultúra, v ktorej mnohí pracujú na 120 percent iba preto, aby mohli robiť to, čomu veria (a aj sa uživiť), dostáva ranu za ranou. Podľa ministerstva kultúry by mala byť viac pod kontrolou, mala by sa „normalizovať“. Pritom, z môjho pohľadu, ešte nikdy nebola normálnejšia – teda pestrejšia, rozmanitejšia a otvorenejšia. Súčasné vedenie rezortu chce mocensky ovládať kultúru, aby mohli formovať svoju víziu sveta. Vláda ich v tom momentálne podporuje, čo nakoniec demonštrovali aj prostredníctvom ceremoniálu počas 80. výročia SNP. Reakcie na dôležité spoločenské a humanitné témy vnímajú ako progresívnu ideológiu, ideálna kultúra je služba štátu. Takto vyzerá cesta späť v čase. Zatiaľ sme iba na začiatku. Sme v 90. rokoch, ale vždy sa dá ísť ďalej. Kultúrna realita pred rokom 1989 a ešte skôr, pred rokom 1945, sú dosť obludné príklady toho, kam až sa dá zájsť.
2. Ovlivnil Šimkovičové způsob řízení resortu vaši práci či život?
Neviem. Znamená to aj to, že ma súčasná politika núti chodiť na protesty a cítiť spolupatričnosť s umeleckou komunitou na Slovensku, ktorá čelí obrovskej neistote? Alebo že ma vyrušuje otázka, či sa moji blízki budú môcť živiť tým, čo vedia robiť, čo robia dobre, čo majú radi, v čom sú odborníčky a odborníci? Mňa, a myslím, že sa to týka aj ďalších, sa to možno nedotýka priamo, ale to neznamená, že nás to neovplyvňuje. Štát sa snaží redefinovať kultúru a dotkne sa to každého.
3. Reagujete nějak na změny či zásahy ministryně do slovenské kultury?
Chodím na protesty, niekedy niečo napíšem, kričím na obrazovku, smejem sa na podvratných videách, podpisujem petície, lajkujem Facebook… Ale to všetko je skôr forma terapie. Viem, že to nestačí. Vláda, ktorá Slovensku vládne, získala mandát od väčšiny občanov. Spôsob, akým vládne, je rozhodne aj obrazom myslenia, emócií a preferencií veľkej časti občanov. Verejnú mienku ovládajú alternatívne médiá, ktoré šíria konšpirácie. Dá sa voči tomu bojovať iba aktivitou. V HaDivadle preto chystáme programovú líniu Nejistý obzor slovenské kultury.
4. Jak vidíte budoucnost slovenského divadla a vaše místo v něm?
Ešte jednu divadelnú sezónu budem pôsobiť v Brne. Čo bude potom, zatiaľ neviem. Na Slovensko sa úplne vrátiť nechcem, zároveň mám pocit, že každý odchod znamená aj nárast podielu pre súčasnú predstavu národnej, pohodlnej a skrotenej kultúry. Ale je tu nádej. Vďaka aktivite a platforme Otvorená kultúra a hlasu ľudí z kultúry sa celý sektor zjednocuje. „Normalizácia“ sa možno napokon nepodarí a ak by sa aj podarila, umenie si nájde „iné“ cestičky. Takže to bude mať dobrý koniec, len dúfam, že naňho nebudeme musieť čakať štyridsať rokov ako naposledy.
Miro Dacho, dramatik, dramaturg a pedagog; v současné době působí v Komorním divadle Martin
1. Jak hodnotíte necelý rok vlády Roberta Fica a působení Martiny Šimkovičové na ministerstvu kultury?
Naplnilo a napĺňa moje očakávania.
2. Ovlivnil Šimkovičové způsob řízení resortu vaši práci či život?
Zatiaľ len ako pozorovateľa a člena istého spoločenstva, nie priamo – nie ako zamestnanca či pracovníka v kultúre, iba ako človeka.
3. Reagujete nějak na změny či zásahy ministryně do slovenské kultury?
Zatiaľ neverejne, súkromne a emocionálne. Základnými pocitmi sú ľútosť a poníženie.
4. Jak vidíte budoucnost slovenského divadla a vaše místo v něm?
Tak ďaleko moja fantázia ani skúsenosti nesiahajú, neviem odhadnúť, čo sa bude diať, v akej podobe a v akej miere, s čím sa budem konfrontovať a medzi čím sa budem rozhodovať.
Anketu připravili Lenka Dombrovská a Jan Motal, jazyková kontrola Veronika Verešová. Fotografie z archivů zpovídaných.